Obec je priestor, kde žijú ľudia. Rôzni či dokonca veľmi rozdielni ľudia. Aj u nás, v Ivanke pri Dunaji, žijú aj malé deti, aj seniori, aj osoby s rôznymi problémami, aj sociálne odkázaní, aj ľudia pracujúci aj v noci (napr. zdravotnícky personál) a pod. Mnohí z týchto ľudí sa po obci pohybujú peši, na bicykli, na nejakom vozíku alebo na dopravnom prostriedku inom ako motorovom vozidle. Nie každý má auto, no aj keď ho má, nie každý ho chce používať vždy a všade. Predstavte si, ako sa po obci pohybujú napr. matky s kočíkmi, seniori, rodičia s deťmi na bicykloch alebo malé deti na bicykli, kolobežke či skejtborde samotné. Predstavte si dieťa, ktoré býva napr. na Bernolákovskej ulici a chce chodiť do školy, na krúžky alebo za kamarátmi na bicykli. Samo, lebo to tak chce. Veľmi chce. Čo myslíte, môže?
Skúsme byť trochu konkrétni. Predstavme si spolu 8-ročnú školáčku, ktorá si vzala do hlavy, že pôjde ráno do školy na bicykli. A teraz si spolu s ňou predstavme cestu, ktorá ju čaká. Máte to? Vidíte ju, ako vychádza z brány a ide po cyklochodníku smerom do centra obce? Pŕŕ, to už ste ďaleko. To dievča býva na opačnej strane cesty, tam je len obyčajný chodník, po ktorom cyklisti normálne jazdiť nesmú. Ale keďže je to dieťa mladšie ako 10 rokov, má výnimku. Takže ide po chodníku po Bernolákovskej, vyhne sa pár autám, ktoré parkujú sčasti na chodníku a blíži sa ku Kmeťovej ulici. Tú zvládne prekrižovať bez úhony a popred Café Štefánik prichádza ku Grasalkovičovej ulici. Tam je premávka už trochu vyššia, navyše všade parkujú autá, takže sa naše dievča necíti veľmi isto. Ale zvládne to. Musí, keď tak veľmi chce. Prichádza na roh Nám. padlých hrdinov. Tam musí zosadnúť z bicykla, aby bezpečne prešlo priechodom pre chodcov cez veľmi frekventovanú ulicu. Autá prichádzajúce po Záleskej dávajú dievčatku prednosť, pretože aj tak stoja v zápche. To však autá prichádzajúce na Záleskú z Moyzesovej ani Bernolákovskej nevedia, takže keď medzi autami zbadajú malé dievčatko tlačiace bicykel, brzdia na poslednú chvíľu. Dievčatko je vyplašené, do očí sa mu tisnú slzy. Už si nie je tak isté, či chce do školy chodiť na bicykli, no teraz už dôjsť musí. To najhoršie má asi za sebou. Po zaslepenej diagonále na námestí príde k novinovému stánku a popri ňom vyplašene prejde na druhú stranu k lekárni. Potom pokračuje po chodníku na pravej strane Štefánikovej, popred starú budovu obecného úradu, cez priechod popred Emíliu, cez priechod popred Osvetovú besedu a cez ďalší priechod a už sa po chodníku popri frfľajúcich ľuďoch na zastávke autobusu blíži k „Tisícke“. Tam ju čaká posledný priechod pre chodcov a potom už len po chodníku na ulici SNP a je pred školou. Lenže priechod pre chodcov pred „Tisíckou“ nepatrí v našej obci medzi tie najbezpečnejšie . Z ulice SNP von a do nej sa každé bežné ráno tlačí čoraz viac áut a medzi nimi väčšina rodičov, ktorí pravidelne vozia svoje ratolesti do školy. A práve oni tvoria veľkú časť dopravných problémov v našej obci. Keď raz sadnú do auta, už ich z neho len tak niečo nedostane.
Ale späť k dievčatku. Pozerá sa na prechádzajúce autá a v nich vidí svojich spolužiakov. A oni vidia ju. Ona im v tejto chvíli, po nepríjemnej skúsenosti na Námestí padlých hrdinov, závidí bezpečie ich auta. A oni závidia jej. Jej slobodu a možnosť ísť samej.Tento príbeh sa neodohráva v dobe korony. V dobe korony nechodia deti do školy a cesty sú oveľa prázdnejšie.